Veľké Ludince - Zjednodušená verzia stránok
Nastavenie veľkosti písma
+

Dejiny obce

Obec  leží  43  km  juhozápadne  od  okresného  mesta  Levice,  v  juhozápadnom  cípe  levického  okresu  na hranici s okresom Nové Zámky, od dolného toku Dunaja na západ, od Dunaja na sever  v severozápadnom cípe bývalého okresu Parkan (dnes Štúrovo). V pahorkovitom území Pohronských pahorkov možno nájsť časť malej Dolnej zeme.

Chotár  obce  leží  v  nadmorskej  výške  155  m–272  m,  stred  obce  175  m.  Veľké  Ludince  ležia  na východnom  úpätí  Pohronskej  pahorkatiny  a  v  doline  dolného  Hrona.  Východná  časť  chotára  je  na  vyšších hronských  terasách  pokrytých  hrubou  pokrývkou  spraše,  západná  časť  sa  nachádza  na  pahorkatine  s treťohornými  uloženinami  a  sprašovými  hlinami.  Na  strmších  úbočiach  rastú  dubové  a  agátové  lesy,  ostatok chotára je odlesnený. Má černozemné a hnedozemné pôdy. Chotár má rozlohu 3180 ha a leží oblasti dolného Pohronia s priemernou ročnou  teplotou 10,3 °C, ktorý patrí medzi najteplejšie na Slovensku.

Priemerné ročné množstvo zrážok je 580 mm, v letnom období 330 mm, v zimnom 250 mm. Roku 1960 sa konštatuje, že počasie v chotári obce je vrtošivé. Niekedy obyvateľa prekvapili kruté zimy, inokedy zas vysoké teploty. Veľké sucho sa 
striedalo  s  prívalmi  dažďovej  vody  búrok.  Nakoľko  sa  obyvateľstvo  zaoberá  hlavne  poľnohospodárstvom, sledovanie meteorologických predpovedí je preň veľmi dôležité. V časoch priaznivého počasia je úroda bohatá, v opačnom prípade zas práca poľnohospodára vychádza navnivoč. Úrody napriek vrtošivého počasiu zvykli byť iba zriedka katastrofálne. Podľa niektorí pamätníci spomínali zrejme v  rokoch 1864–1865 takú neúrodu a hlad, že sa do potravín pridávali  drevené piliny. V júli mrzlo a  tak na fare pečené pecne chleba dostali iba tí, ktorí navštevovali  kostol.  13.  apríla  1913  ako  zaujímavý  úkaz  je  hodno  spomenúť,  že  napadlo  snehu  po  kolená.

Všetky kvitnúce stromy zamrzli, hlavne slivky. Po dni sa sneh roztopil a  znova nastali teplé dni. Toho roku bola mimoriadne úroda ovocia, iba tie nezarodili, z ktorých naľakaní gazdovia striasli sneh. V zime 1928/29 napadlo veľa snehu a mnoho ovocných stromov vymrzlo. V lete v rokoch 1931 a 1932 bolo také sucho, že temer nebola úroda ovocia. Všetko vyschlo. Roku 1941 zas bolo veľa dažďových zrážok, spodná voda vytryskla a veľa domov bolo poškodených podmáčaním (hlavne postavené z hliny či surových tehál). Aj rok 1957 bol mokrý, padlo veľa dažďových  zrážok.  Temer  nebolo  dňa  pri  žatve,  odvoze  a  mlátenia  obilia,  aby  nepršalo.  Obilie  sa  nesušilo, uložené  do  snopov  dokonca  vyklíčilo.  Škoda  bola  obrovská.  Na  druhej  strane  boli  zas  rekordné  hektárové výnosy  kukurice.  Ale  v  posledných  rokoch  globálne  otepľovanie  začína  meniť  vyššie  spomenuté  klimatické hodnoty. Obce sužujú prívaly vôd prietrží mračien, veľmi vysoké horúčavy a kruté zimy. Či tieto zmeny budú trvalé, ukážu budúce roky.

Chotár je veľmi úrodný a vhodný na pestovanie pšenice, jačmeňa, ovsa, okopanín, strukovín, ovocia, zeleniny a vínnej révy. Od roku 1934 sa v chotári pestuje aj tabak. Z ovocia sa tu urodí najviac čerešní, potom moruša (miestne seder, z nej sa varí pálenka sedrovica), dosť orechov. Ale darí sa tu aj jablkám, ale v malej miere pre vlastnú potrebu. Roku 1958 bol v strede obce  vybudovaný park, ktorý sa skladá z dvoch častí. Menšia časť leží pri obci.

Ešte do roku 1918 v Ostrihomskej stolici boli väčšie plochy lesa presahujúce 1000 jutár v chotároch 10 obcí, medzi nimi boli aj Veľké Ludince. Plocha ostatných lesov v stolici nepresiahla 1000 jutár. Lesom dominuje agát, ale dosať rozšírený je aj cer, buk a dub. V menšej miere tu možno nájsť aj jaseň a slivku. V lesoch žije veľa diviakov, dosť srnčej zveri, líšok, kún a jazvecov. Na poliach z divej zveri najrozšírenejšie sú zajace a jarabice. Do chotára obce zasahuje chránené územie SKUE0180  Ludinský háj. Toto územie európskeho významu zasahuje aj do chotárov obcí Kolta, Jasová a Farná. Výmera lokality je 161,34 ha. Na tomto území sa nachádzajú biotopy Panónsko-cerové a Eurosibírske dubové lesy na spraši a na piesku. Krása a rozmanitosť týchto lesov vie potešiť srdce milovníkov prírody.

Jedným z najväčších problémov obce bol nedostatok vody. Vody nielenže bolo málo, ale dokonca bola aj nekvalitná, obsahuje veľa dusičnanov, má zlú chuť  a na pitie je absolútne nevhodná. V obci do roku 1960 bolo dokopy 6 studní, ktoré majú pomerne použiteľnú vodu. Ale okolo roku 1960 na okraji obce bolo vyhĺbených viacero studní,  niektoré z nich  ktoré  majú pomerne dobrú  vodu. K počtu domov je počet studní  aj tak veľmi nízky. V obci je 6 verejných studní. Ale v období sucha vysýchajú a ešte pred polstoročím vtedy vlastníci studne uzamkýnali. Dokonca sa kedysi spomínalo, že keď niekto zabudol na studňu dať visiaci zámok, tak jej voda bola v  noci  vyčerpaná do  poslednej kvapky. V októbri 1899 obecné zastupiteľstvo  vyhlásilo konkurz na vyvŕtanie obecnej artézskej studne v strede obce. Sprvu bolo potrebné kopať do hĺbky 18 m, keď na spodku studničnej jamy musel byť prstenec s priemerom 6 m. Potom odtiaľ by sa vŕ talo podľa potreby do hĺbky 30 až 50 či 100 m.

Pritom  by  sa  museli  prevŕtať  vrstvy  hliny,  jemnejšieho  a  hrubšieho  štrku,  piesku,  prípadne  kameňa.  Obecné zastupiteľstvo aspoň takto chcelo vyriešiť problém s nedostatkom vody. Záujemcovia o túto prácu svoje náv rhy museli na obec Veľké Ludince zaslať do 10 dní. S podmienkou, že cenové návrhy musia byť rozdelené po 10 m vŕtania,  aby  po  potrebnom  vŕtaní  a  skončení  prác  by  obec  na  nich  neškodovala.  Ďalej  cena  musela  byť vypočítaná s položením rúr a bez nich. Problém položení rúr vyrieši samotná obec. Prišlo veľa návrhov, ale aj po 10  dňoch,  teda  problém  sa  tak  skoro  nevyriešil.  Vŕtanie  studne  ponúkli  Ferdinánd  Wodak  z  Esztergomu, Ágoston  Lefeber  z  Budapesti,  István  Furcsik  z  Rákospaloty  a  Sámuel  Soós  z  Hódmezővásárhelyu.  Ing.  Ede Hasenhörl z Budapesti a Viedne ponúkol lacnejšie rúry aj s patentovaným špeciálnym zváraním a artézske rúry zas vyrábali synovia Bálinta Neukomma v Budapesti. Technické zariadenie ponúkla firma Budapesti Szivattyú és  gépgyár  r.t.  (Budapestianska  továreň  na  výrobu  púmp  a  strojov),  predtým  známejšia  pod  menom  Ferenc Walser, Budapest. Firma Kahn a Heller zo svojho skladu ponúkala  technické zariadenia, zariadenie mlynov a stroje. Gyula Bodnár z Kamenímu ponúkol drevo a murárske práce. Antal Schen kel z Esztergomu mal dielňu na výrobu hospodárskych strojov. V podmienkach obecného zastupiteľstva bola aj preplatenie cestovných nákladov (z vlastného fondu), čo v tom čase nebola zanedbateľná položka. Podľa všetkého konkurz vyhrali podnikatelia z Esztergomskej  župy,  ktorých  dobre  poznali  a  navyše  bývali  blízko. 

Studňa  od  roku  1900  obci  dobre  slúži dodnes,  ale  na  hasenia  požiarov  predsa  len  nestačila.  Oveľa  smutnejšou  skutočnosťou  je,  že  počas  veľkého požiaru roku  1903 voda na hasenie  sa dovážala z Kuralian, lebo miestne studne boli rýchlo vyčerpané. Hoci od toho času sa situácia o niečo zlepšila, ešte roku 1960 sa konštatuje, že už by bolo načase vyvŕtať artézsku studňu a tak obyvateľom zabezpečiť nezávadnú vodu. Aby neboli problémy s hasením požiarov, do  roku 1965 bola pri 
hasičskej zbrojnici v strede obce vybudovaná protipožiarna vodná nádrž.

Chotár obce na severe susedí s Farnou, na západe s Dubníkom, na juhu so Svodínom, na juhovýchode s Brutmi, na východe s Keťom a na severovýchode Kuraľanmi. Najvyšším bodom chotára je vrch Almahegy (272 m)  na  hone  Pipíske.  Rozloha  chotára  je  1956  ha.  Dávno  bol  močiarnym  prostredím,  ktoré  neskôr  odvodnili. Podľa  Eleka  Fényesa  v  chotári  čierny  piesok  a  hlina  sú  ozaj  úrodné  a  preto  je  prvotriedny.  Hlina  sa  hlavne používa  na  stavby  domov.  Hagyigács  bol  skutočne  hlboký,  až  kým  jama  nebola  zanesená  a  splanírovaná.  Na jama Homokos na hone Község Erdeje slúžila tu žijúcim obyvateľom. Inak Homokos bol zvyškom mora, ktoré sa tu rozlievalo pred 13 miliónmi rokov. Lesy, ktorých rozloha roku 1960 bola 3000 ha, do roku 1945 patrili k arcibiskupským majetkom, potom pod štátnu správu. Aj v súčasnosti ich spravuje štátny podnik Lesy Slovenskej republiky.

Z listiny metácie (obchôdzka hraníc chotára) z roku 1274 sa dozvedáme o barinatom charaktere okolia. Preto sa ľudia usadzovali na vyvýšených miestach. Tento fakt potvrdzuje aj meno obce Farná (Farnad  –  Far nád /tŕstie/). Nagyölved podľa tradície svoje pomenovanie získalo podľa jastrabov hniezdiacich v močiaroch. Inak na dolnom toku rieky Hron sú mená odvodené od zvierat bežné a Nagyölved (Ölyves, slovensky Jastrabie) je toho pekným príkladom. Vznik tohto pomenovania možno klásť do druhej štvrtiny 10. storočia, teda medzi roky 930–950.  Od  14.  storočia  sa  toto  pomenovanie  objavuje  na  viacerých  miestach.  Obec  sa  nazývala  aj  Szedres (Morušová),  lebo  v  priestore  jeho  chotára  rástlo  veľa  moruší.  Dnes  už  tieto  stromy  z  chotára  vymizli  temer úplne, ale prezývka Szedrës (szedrësëk) sa zachovala dodnes.

Veľké Ludince boli známe svojim ovocinárstvom, o čom sa zachoval veľmi zaujímavý dokument. Pravdepodobne už arcibiskup Miklós Oláh získal v Prešporku (dnes Bratislava) ten pozemok, kde bola neskôr založená arcibiskupská záhrada. Arcibiskup Antal Verancics, ako je to všeobecne známe, bol veľkým znalcom a gurmánom ovocia. Nemôže byť náhodou, že rímsko-nemecký cisár Miksa II. si od neho objednal vrúble „...Pretože sme sa rozhodli svoje záhrady skrášliť a obohatiť rôznymi vynikajúcimi ovocnými stromami a toto je vhodný čas, totiž teraz prichádza jar. Preto sme Ťa vyhľadali, aby si nám pomohol náš úmysel úspešne splniť, čo môžeš ľahko urobiť sčasti z vlastnej záhrady, sčasti aj z inokadiaľ. Láskavo Ťa prosíme, teda vyzývame Ťa, aby si zozbieral a rýchlym vozom poslal nám vrúble, ale nie zaštepené stromy. Dva druhy s najlepších čerešní, z ktorých je jedna červená, druhá čierna. Obyčajná čierna čerešňa so starými očkami, o ktorej sa hovorí, že v Tvojej domovine je jej dostatok v obci menom Ölyved, preto ju nazývajú aj čiernou ölyvedskou čerešňou . ...“

Toto si možno prečítať na cisárskom liste z 18. marca 1573, ktorý bol napísaný vo Viedni. Samozrejme je napísaný latinsky, ale pomenovania jednotlivých druhov ovocia sú maďarsky. Na tento historický dokument môžu byť obyvatelia Veľkých Ludiniec právom hrdí.