Obec leží 43 km juhozápadne od okresného mesta Levice, v juhozápadnom cípe levického okresu na hranici s okresom Nové Zámky, od dolného toku Dunaja na západ, od Dunaja na sever v severozápadnom cípe bývalého okresu Parkan (dnes Štúrovo). V pahorkovitom území Pohronských pahorkov možno nájsť časť malej Dolnej zeme.
Chotár obce leží v nadmorskej výške 155 m–272 m, stred obce 175 m. Veľké Ludince ležia na východnom úpätí Pohronskej pahorkatiny a v doline dolného Hrona. Východná časť chotára je na vyšších hronských terasách pokrytých hrubou pokrývkou spraše, západná časť sa nachádza na pahorkatine s treťohornými uloženinami a sprašovými hlinami. Na strmších úbočiach rastú dubové a agátové lesy, ostatok chotára je odlesnený. Má černozemné a hnedozemné pôdy. Chotár má rozlohu 3180 ha a leží oblasti dolného Pohronia s priemernou ročnou teplotou 10,3 °C, ktorý patrí medzi najteplejšie na Slovensku.
Priemerné ročné množstvo zrážok je 580 mm, v letnom období 330 mm, v zimnom 250 mm. Roku 1960 sa konštatuje, že počasie v chotári obce je vrtošivé. Niekedy obyvateľa prekvapili kruté zimy, inokedy zas vysoké teploty. Veľké sucho sa
striedalo s prívalmi dažďovej vody búrok. Nakoľko sa obyvateľstvo zaoberá hlavne poľnohospodárstvom, sledovanie meteorologických predpovedí je preň veľmi dôležité. V časoch priaznivého počasia je úroda bohatá, v opačnom prípade zas práca poľnohospodára vychádza navnivoč. Úrody napriek vrtošivého počasiu zvykli byť iba zriedka katastrofálne. Podľa niektorí pamätníci spomínali zrejme v rokoch 1864–1865 takú neúrodu a hlad, že sa do potravín pridávali drevené piliny. V júli mrzlo a tak na fare pečené pecne chleba dostali iba tí, ktorí navštevovali kostol. 13. apríla 1913 ako zaujímavý úkaz je hodno spomenúť, že napadlo snehu po kolená.
Všetky kvitnúce stromy zamrzli, hlavne slivky. Po dni sa sneh roztopil a znova nastali teplé dni. Toho roku bola mimoriadne úroda ovocia, iba tie nezarodili, z ktorých naľakaní gazdovia striasli sneh. V zime 1928/29 napadlo veľa snehu a mnoho ovocných stromov vymrzlo. V lete v rokoch 1931 a 1932 bolo také sucho, že temer nebola úroda ovocia. Všetko vyschlo. Roku 1941 zas bolo veľa dažďových zrážok, spodná voda vytryskla a veľa domov bolo poškodených podmáčaním (hlavne postavené z hliny či surových tehál). Aj rok 1957 bol mokrý, padlo veľa dažďových zrážok. Temer nebolo dňa pri žatve, odvoze a mlátenia obilia, aby nepršalo. Obilie sa nesušilo, uložené do snopov dokonca vyklíčilo. Škoda bola obrovská. Na druhej strane boli zas rekordné hektárové výnosy kukurice. Ale v posledných rokoch globálne otepľovanie začína meniť vyššie spomenuté klimatické hodnoty. Obce sužujú prívaly vôd prietrží mračien, veľmi vysoké horúčavy a kruté zimy. Či tieto zmeny budú trvalé, ukážu budúce roky.
Chotár je veľmi úrodný a vhodný na pestovanie pšenice, jačmeňa, ovsa, okopanín, strukovín, ovocia, zeleniny a vínnej révy. Od roku 1934 sa v chotári pestuje aj tabak. Z ovocia sa tu urodí najviac čerešní, potom moruša (miestne seder, z nej sa varí pálenka sedrovica), dosť orechov. Ale darí sa tu aj jablkám, ale v malej miere pre vlastnú potrebu. Roku 1958 bol v strede obce vybudovaný park, ktorý sa skladá z dvoch častí. Menšia časť leží pri obci.
Ešte do roku 1918 v Ostrihomskej stolici boli väčšie plochy lesa presahujúce 1000 jutár v chotároch 10 obcí, medzi nimi boli aj Veľké Ludince. Plocha ostatných lesov v stolici nepresiahla 1000 jutár. Lesom dominuje agát, ale dosať rozšírený je aj cer, buk a dub. V menšej miere tu možno nájsť aj jaseň a slivku. V lesoch žije veľa diviakov, dosť srnčej zveri, líšok, kún a jazvecov. Na poliach z divej zveri najrozšírenejšie sú zajace a jarabice. Do chotára obce zasahuje chránené územie SKUE0180 Ludinský háj. Toto územie európskeho významu zasahuje aj do chotárov obcí Kolta, Jasová a Farná. Výmera lokality je 161,34 ha. Na tomto území sa nachádzajú biotopy Panónsko-cerové a Eurosibírske dubové lesy na spraši a na piesku. Krása a rozmanitosť týchto lesov vie potešiť srdce milovníkov prírody.
Jedným z najväčších problémov obce bol nedostatok vody. Vody nielenže bolo málo, ale dokonca bola aj nekvalitná, obsahuje veľa dusičnanov, má zlú chuť a na pitie je absolútne nevhodná. V obci do roku 1960 bolo dokopy 6 studní, ktoré majú pomerne použiteľnú vodu. Ale okolo roku 1960 na okraji obce bolo vyhĺbených viacero studní, niektoré z nich ktoré majú pomerne dobrú vodu. K počtu domov je počet studní aj tak veľmi nízky. V obci je 6 verejných studní. Ale v období sucha vysýchajú a ešte pred polstoročím vtedy vlastníci studne uzamkýnali. Dokonca sa kedysi spomínalo, že keď niekto zabudol na studňu dať visiaci zámok, tak jej voda bola v noci vyčerpaná do poslednej kvapky. V októbri 1899 obecné zastupiteľstvo vyhlásilo konkurz na vyvŕtanie obecnej artézskej studne v strede obce. Sprvu bolo potrebné kopať do hĺbky 18 m, keď na spodku studničnej jamy musel byť prstenec s priemerom 6 m. Potom odtiaľ by sa vŕ talo podľa potreby do hĺbky 30 až 50 či 100 m.
Pritom by sa museli prevŕtať vrstvy hliny, jemnejšieho a hrubšieho štrku, piesku, prípadne kameňa. Obecné zastupiteľstvo aspoň takto chcelo vyriešiť problém s nedostatkom vody. Záujemcovia o túto prácu svoje náv rhy museli na obec Veľké Ludince zaslať do 10 dní. S podmienkou, že cenové návrhy musia byť rozdelené po 10 m vŕtania, aby po potrebnom vŕtaní a skončení prác by obec na nich neškodovala. Ďalej cena musela byť vypočítaná s položením rúr a bez nich. Problém položení rúr vyrieši samotná obec. Prišlo veľa návrhov, ale aj po 10 dňoch, teda problém sa tak skoro nevyriešil. Vŕtanie studne ponúkli Ferdinánd Wodak z Esztergomu, Ágoston Lefeber z Budapesti, István Furcsik z Rákospaloty a Sámuel Soós z Hódmezővásárhelyu. Ing. Ede Hasenhörl z Budapesti a Viedne ponúkol lacnejšie rúry aj s patentovaným špeciálnym zváraním a artézske rúry zas vyrábali synovia Bálinta Neukomma v Budapesti. Technické zariadenie ponúkla firma Budapesti Szivattyú és gépgyár r.t. (Budapestianska továreň na výrobu púmp a strojov), predtým známejšia pod menom Ferenc Walser, Budapest. Firma Kahn a Heller zo svojho skladu ponúkala technické zariadenia, zariadenie mlynov a stroje. Gyula Bodnár z Kamenímu ponúkol drevo a murárske práce. Antal Schen kel z Esztergomu mal dielňu na výrobu hospodárskych strojov. V podmienkach obecného zastupiteľstva bola aj preplatenie cestovných nákladov (z vlastného fondu), čo v tom čase nebola zanedbateľná položka. Podľa všetkého konkurz vyhrali podnikatelia z Esztergomskej župy, ktorých dobre poznali a navyše bývali blízko.
Studňa od roku 1900 obci dobre slúži dodnes, ale na hasenia požiarov predsa len nestačila. Oveľa smutnejšou skutočnosťou je, že počas veľkého požiaru roku 1903 voda na hasenie sa dovážala z Kuralian, lebo miestne studne boli rýchlo vyčerpané. Hoci od toho času sa situácia o niečo zlepšila, ešte roku 1960 sa konštatuje, že už by bolo načase vyvŕtať artézsku studňu a tak obyvateľom zabezpečiť nezávadnú vodu. Aby neboli problémy s hasením požiarov, do roku 1965 bola pri
hasičskej zbrojnici v strede obce vybudovaná protipožiarna vodná nádrž.
Chotár obce na severe susedí s Farnou, na západe s Dubníkom, na juhu so Svodínom, na juhovýchode s Brutmi, na východe s Keťom a na severovýchode Kuraľanmi. Najvyšším bodom chotára je vrch Almahegy (272 m) na hone Pipíske. Rozloha chotára je 1956 ha. Dávno bol močiarnym prostredím, ktoré neskôr odvodnili. Podľa Eleka Fényesa v chotári čierny piesok a hlina sú ozaj úrodné a preto je prvotriedny. Hlina sa hlavne používa na stavby domov. Hagyigács bol skutočne hlboký, až kým jama nebola zanesená a splanírovaná. Na jama Homokos na hone Község Erdeje slúžila tu žijúcim obyvateľom. Inak Homokos bol zvyškom mora, ktoré sa tu rozlievalo pred 13 miliónmi rokov. Lesy, ktorých rozloha roku 1960 bola 3000 ha, do roku 1945 patrili k arcibiskupským majetkom, potom pod štátnu správu. Aj v súčasnosti ich spravuje štátny podnik Lesy Slovenskej republiky.
Z listiny metácie (obchôdzka hraníc chotára) z roku 1274 sa dozvedáme o barinatom charaktere okolia. Preto sa ľudia usadzovali na vyvýšených miestach. Tento fakt potvrdzuje aj meno obce Farná (Farnad – Far nád /tŕstie/). Nagyölved podľa tradície svoje pomenovanie získalo podľa jastrabov hniezdiacich v močiaroch. Inak na dolnom toku rieky Hron sú mená odvodené od zvierat bežné a Nagyölved (Ölyves, slovensky Jastrabie) je toho pekným príkladom. Vznik tohto pomenovania možno klásť do druhej štvrtiny 10. storočia, teda medzi roky 930–950. Od 14. storočia sa toto pomenovanie objavuje na viacerých miestach. Obec sa nazývala aj Szedres (Morušová), lebo v priestore jeho chotára rástlo veľa moruší. Dnes už tieto stromy z chotára vymizli temer úplne, ale prezývka Szedrës (szedrësëk) sa zachovala dodnes.
Veľké Ludince boli známe svojim ovocinárstvom, o čom sa zachoval veľmi zaujímavý dokument. Pravdepodobne už arcibiskup Miklós Oláh získal v Prešporku (dnes Bratislava) ten pozemok, kde bola neskôr založená arcibiskupská záhrada. Arcibiskup Antal Verancics, ako je to všeobecne známe, bol veľkým znalcom a gurmánom ovocia. Nemôže byť náhodou, že rímsko-nemecký cisár Miksa II. si od neho objednal vrúble „...Pretože sme sa rozhodli svoje záhrady skrášliť a obohatiť rôznymi vynikajúcimi ovocnými stromami a toto je vhodný čas, totiž teraz prichádza jar. Preto sme Ťa vyhľadali, aby si nám pomohol náš úmysel úspešne splniť, čo môžeš ľahko urobiť sčasti z vlastnej záhrady, sčasti aj z inokadiaľ. Láskavo Ťa prosíme, teda vyzývame Ťa, aby si zozbieral a rýchlym vozom poslal nám vrúble, ale nie zaštepené stromy. Dva druhy s najlepších čerešní, z ktorých je jedna červená, druhá čierna. Obyčajná čierna čerešňa so starými očkami, o ktorej sa hovorí, že v Tvojej domovine je jej dostatok v obci menom Ölyved, preto ju nazývajú aj čiernou ölyvedskou čerešňou . ...“
Toto si možno prečítať na cisárskom liste z 18. marca 1573, ktorý bol napísaný vo Viedni. Samozrejme je napísaný latinsky, ale pomenovania jednotlivých druhov ovocia sú maďarsky. Na tento historický dokument môžu byť obyvatelia Veľkých Ludiniec právom hrdí.